Zuzana povedala, že na personálnom oddelení jej práve oznámili desivú správu: „Kolegyňu Renátu si viac ceníme a preto sme sa rozhodli dať príležitosť k povýšeniu jej a nie vám.“

Ale bolo to takto naozaj? Personálna riaditeľka na otázku možného povýšenia Zuzane povedala úplne inú verziu: „Momentálne nemáme v pláne meniť vašu pozíciu. Kolegyňa Renáta tu pracuje dlhšie a preto sme zhodnotili situáciu tak, že povýšenie bude ponúknuté jej.“

Nie vždy to je také zlé

Zuzana po chvíli priznáva: „Súhlasím, že už to neznie tak hrozivo a postoj vedenia je aj logický. V danom momente však odmietavá reakcia bola pre mňa zničujúca a ja som sa cítila podhodnotená a zradená. Preto som radšej uverila tej horšej verzii.  Namiesto toho, aby som pokojne prehodnotila vyjadrenie personálnej šéfky, prepadla som panike, v hrdle som cítila veľkú hrču a nedokázala som povedať ani slovo. Mohla som sa spýtať na iné kompetencie, o ktoré mám záujem, informovať sa o nových príležitostiach, žiaľ, moja reakcia bola opačná, mlčala som a cítila hnev,“ priznáva Zuzana.

Čo sa vlastne stalo?

My ľudia jednoducho a ľahko uveríme informáciám, ktorými nám bolo ublížené a rýchlo sa poddáme ničivým a zdrvujúcim emóciám. Držíme sa vlastných príbehov a za každú cenu im veríme. Následne vnímame pocit hnevu, obete alebo zrady.

Môže za to aj amygdala, časť mozgu, ktorej sa hovorí centrum strachu alebo centrum emócií. Pri strese zohráva veľmi dôležitú úlohu a ustavične sníma prostredie, v ktorom keď zaregistruje ohrozenie, spustí v nás reakciu „bojuj alebo uteč“. Zovrie sa nám žalúdok, rozbúcha srdce, spotia dlane a vyplaví množstvo adrenalínu, čo je prejavom strachu. Ide o stav, ktorý si vyžaduje pohyb. V minulosti človek utekal pred nebezpečenstvom alebo bojoval s nepriateľom. Dnes nikam neutekáme, naopak, sedíme v kanceláriách alebo doma a namiesto fyzickej aktivity tlmíme v sebe tlak nepríjemných udalostí. Stačí nám pohľad do pracovného kalendára, preplnený zoznam každodenných úloh, hrozba straty práce, málo peňazí, odmietnutie pracovného postupu alebo obyčajná výmena názorov so susedom. Nemusíme stretnúť leva, aby sa nám spustili funkcie útoku a obrany. A najhoršie na tom je, že nemáme kde „vybehať“ stres, ktorý sa hromadí a nabaľuje. Následkom toho sú prehnané konflikty, ostré reakcie, neovládateľný hnev, panika, zlá nálada, zúfalstvo, sebaľútosť, či depresia.

Profesor Robert M. Sapolsky, jeden z najuznávanejších profesorov biológie a neurológie na svete, v knihe s názvom Prečo zebry nemajú žalúdočné vredy dokazuje, že voľne žijúce zvieratá netrpia ochoreniami zo stresu ako ľudia. Stres aktivuje všetko potrebné pre prežitie, čo vysvetľuje fakt, že zebry po spustení stresových signálov síce bežia doslova ako o život, no vybehajú to a po krátkej chvíli spokojné a vyrovnané prežúvajú trávu.

Dajú sa vnímať zlé správy dobre?

My sami chceme veľakrát povedať niečo dobre a znie to inak. Nie každý má úmysel slovami ublížiť, často nedomyslí následky, avšak nemusí to byť osobné. Je na nás, akej verzii chceme a vieme uveriť. Každý človek v živote dáva aj dostáva nepríjemné a bolestivé správy, no väčšina je bez zlomyseľného úmyslu. Pokiaľ tento fakt zoberieme racionálne, naše reakcie budú pokojnejšie, prinesú nám väčší úžitok a lepšie vzťahy s ľuďmi.

Ak sa na nás spustí lavína emócií, položme si otázky: Počúvam pozorne? Nereagujem prirýchlo? Chcem to pochopiť? Môžem sa mýliť? Je to pravda? Ako budem vidieť túto skúsenosť o päť rokov? Úprimné prehodnotenie odpovedí pomôže znížiť prah vnímania citlivých informácií a upokojí náš prístup k rôznym životným situáciám. Takže, s ktorou otázkou začneme?